Slobodné Murárstvo, inštitúcia zásadne filantropická (t.j. milujúca ľudstvo) a pokroková (t.j. neuchyľujúca sa do minulosti) si kladie za cieľ hľadanie pravdy, štúdium morálky a praktizovanie ľudstva a o všeobecnú svornosť.

Slobodné Murárstvo je všeobecné bratstvo. Jeho zásadami sú tolerancia, rešpektovanie druhých a seba samého, absolútna sloboda svedomia.

Slobodné Murárstvo považuje morálku za nezávislú na akomkoľvek náboženstve či metafyzickej koncepcii, v slobodnom hľadaní pravdy nekladie žiadne medze, je otvorené všetkým ľuďom bez rozdielu ich národnosti, rasy a viery. Domnievajúc sa, že metafyzické koncepcie sú výlučnou doménou individuálneho hodnotenia svojich členov, prenecháva ich rozhodnutiu, či chcú veriť v tvrdenia dogmatickej povahy, prípadne či nechcú veriť v žiadne také tvrdenia.

Jeho heslom je:

SLOBODA, ROVNOSŤ, BRATSTVO

Vedomé si nezničiteľnosti, povznáša sa Slobodné Murárstvo nad akékoľvek náboženské vyznanie, nad akúkoľvek filozofickú školu a nad akúkoľvek politickú stranu.
Vyhlasuje, že práca je základnou povinnosťou človeka. Ctí prácu intelektuálnu, práve tak, ako manuálnu. Jeho Chrámy sú školami vzájomnej výchovy a vzdelávania.

Svojjími výchovnými postupmi sa snaží zbaviť svojich adeptov všetkých predsudkov, vštepiť im lásku k pravde, ku krásnu a dobru, naučiť ich myslieť, posudzovať a rozhodovať.

Svojim zasvetencom odporúča všetko to, čo ich môže zblížiť, vylučuje všetko to, čo ich môže rozdeľovať, snaží sa u nich rozvinúť city lásky a bratskej oddanosti, ktoré vytvárajú najsilnejšie puto medzi všetkými Slobodomurármi našej planéty.

Jeho sila spočíva výlučne v morálnej a intelektuálnej hodnote jeho členov a v dobrovoľnej disciplíne, ktorú sú schopní si sami uložiť.

Adept zasvetenia sa zaväzuje, že bude dochvíľny na zasadaniach Lóže, ktoré sa konajú najmenej dvakrát do mesiaca. V prípade vážnej prekážky v účasti je predpísaný ospravedlňujúci list.

Sú slobodomurári ohrozeným druhom ?

Slobodní murári - prenasledovaní, zatracovaní, nezriedka popravení - mýtus opradený legendami. Ale predsa, ruku na srdce, nie je niekedy jednoduchšie odsúdiť nepoznané z dôvodu lenivosti ducha? Prerozprávaná báseň alebo symfónia predsa tiež nie je básňou, ktorú v intimite vlastnej duše čítate a symfóniou, ktorú na vlastné uši počúvate. Riziko bolesti z poznania nemusí byť

vždy také zraňujúce ako nevedomosť.

pán Peter Bú Peter Bu, Slovák, ktorého sme oslovili počas návštevy Bratislavy, dlhé roky žije vo Francúzsku, je členom slobodomurárskej lóže Veľký Orient Francúzska a bol poverený vniesť na Slovensko svetlo. Akt vnesenia svetla je v slobodnom murárstve symbolickým aktom a lóža, ktorá takto vznikla na Slovensku, je pokračovaním tradície, ktorá istého času zahynula. Slobodné murárstvo nikdy nebolo jednotným organizmom, a to, čo slobodomurárov spája, sú myšlienky budovania chrámu ľudskosti a vyznávania určitých morálnych a etických hodnôt, lásky k blížnemu, úcty a vzájomnej tolerancie.

Slobodné murárstvo je plné symbolov a reči symbolov. Napriek tomu často skloňuje termín poznanie. Zdanlivo to vyzerá ako rozpor...

Slobodné murárstvo je čosi ako encyklopédia všetkého ľudského poznania. Nie technického, prirodzene, ale poznania o človeku, o ľudstve, o vesmíre, možno i o tom, čo je na počiatku a čo bude po skončení vesmíru. Znie to ako čosi nemožné, ale ten obraz encyklopédie, podľa môjho názoru, je zodpovedajúci. Neznamená to, že by každý slobodomurár bol chodiacou encyklopédiou, ale pracovné postupy a metódy, ktoré používame a ktorými sa riadime umožňujú, že to ohromné množstvo vedomostí sa zmestí do našich hláv, pretože je skladované nielen vo forme slov. So symbolmi je to ešte úžasnejšie, pretože symbol má nesmierne veľa asociačných spojení. Tu môžeme preskočiť k tajomstvu, pretože slobodomurárske tajomstvo, o ktorom sa tak veľa hovorí, spočíva v tom, že sú veci, ktoré sa nedajú, alebo len veľmi ťažko dajú vyjadriť. Potenciálne tie vedomosti máme, ale v skutočnosti nie. Každý z nás sa k nim musí dopracovať sám a prirodzene, nedopracuje sa ku všetkým, to ovplyvňuje jeho osobná skúsenosť, dedičnosť, výchova alebo spôsob života. Symbol možno prirovnať k cibuli, zlúpnete jednu šupku, pod ňou je ďalšia a ďalšia, a postupne ich odnímete všetky, no v rukách vám neostane jadro, alebo kôstka. Cibuľa, to sú tie šupky, jedna ukrytá pod druhou a tak je to aj so symbolom. Nemá to koniec.

Nevzďaľuje sa tento spôsob uvažovania príliš od reality?

Symbolický spôsob uvažovania je pre slobodné murárstvo príznačný, ide o poznávanie a učenie sa nielen racionálnou časťou nášho mozgu, ale o pochopenie a precítenie celým telom. Racionálne poznanie, odovzdávanie skúseností a poznatkov prostredníctvom slov, logicky usporiadaných je iba súčasťou komplexnejšieho vedenia a práve iracionálna časť je azda v prevahe... Slobodní murári využívajú iné typy učenia sa alebo myslenia. Jeden je fyzický, to znamená spôsob, akým sa pohybujeme, čo má svoj symbolický význam. Pohyb ako taký môže vyzerať komicky alebo nefunkčne alebo absurdne alebo všetko dohromady, ale to, že telo vykoná určitý pohyb je cesta, ako zapisuje určitý poznatok iným spôsobom než slovami. Počas našich stretnutí nás ctihodný majster vyzve aby sme sa postavili do pozoru, nie ako je zvykom u vojakov, ale iným spôsobom. Stojíme rovno, máme istým spôsobom zdvihnuté ruky, ohnuté všade v pravom uhle - to sú opäť symboly. Uvažujeme o tom, čo ten-ktorý symbol znamená. Prečo pravý uhol, prečo pravítko, prečo trojuholník. Samotná skutočnosť, že stojíte rovno a nesedíte, má za následok, že telo vníma veci inak a práve o to ide. Podaktorí z nás majú zvlášť rozvinuté racionálne myslenie, sú virtuózmi slov. Iní majú neuveriteľne rozvinutý napríklad čuch, vnímajú veci, ktoré iní nevnímajú. Iní zase vedia pohybom uviesť do pohybu mozog. Je to taká vzájomná výmena. Takto sa povedzme vytvárajú podmienené reflexy. Predstavy, myšlienky, túžby, ideály spojené s určitými postojmi alebo fyzickými konaniami sa vzájomne posilňujú a ide o to, aby sa stali až reflexom. Aby vôľa byť dobrý sa stala reflexom.

Ako by ste charakterizovali slobodné murárstvo?

Myslím, že v krátkosti by sa dalo povedať, že je pokusom o poľudštenie človeka človekom. V uzavretých spoločnostiach, kde sa stretávame, pôsobia na nás symboly, ale najmä pôsobíme na seba my sami. Pôsobíme nielen tým, čo povieme, ale aj tým ako sa k sebe správame, ako sa vzájomne dotýkame. Všade a vždy, keď ide o zasväcovanie do systému názorov a skúseností, tak úloha fyzických konaní má nesmierne veľký význam. A ďalší spôsob myslenia, ktoré používame, je takzvané symbolické myslenie a to je originálne, pretože predchádzajúce typy, ktoré som spomínal, sú všeobecne rozšírené. Každý si myslí, že slovesný, racionálny, alebo poetický spôsob komunikácie je najpoužívanejší, ale v skutočnosti to nie je pravda. Americkí psychológovia a sociológovia zistili, že cez slová prechádza maximálne štrnásť, neviem presne, ale nie viac percent toho, čo skutočne cítime a chceme vyjadriť.

Slobodné murárstvo sa nazýva aj kráľovským umením. Je to azda preto, že umenie, ako špecifický odraz poznania človeka, je do určitej miery abstraktné a schopné vyjadrovať sa práve prostredníctvom symbolov?

Kráľovské umenie je alchymistický výraz. Pravdepodobne súviselo so stavbou katedrál, ktoré boli kráľovským umením, pretože boli úplne výnimočné. Potom, slovo kráľ symbolizuje vrchol, to znamená čosi, čo je najvyššie, najmocnejšie. A umenie? Umenie je harmónia.
V slobodnom murárstve ide o nesmierne veľa vecí, ako som povedal, je poľudšťovaním človeka človekom, a rovnako by som mohol povedať, že je to škola demokracie. Keď budeme rozprávať o organizačnej štruktúre pochopíte, prečo je to škola demokracie. Pripodobnil by som to k univerzite pre dospelých, pretože k nám sa hlásia zrelí ľudia, väčšinou vo veku nad tridsať rokov. Voltaire mal napríklad okolo 74 rokov, keď sa prihlásil, Goethe takisto okolo 80, Mozart sa tiež neprihlásil, keď bol chlapček v plienkach. Sú to väčšinou ľudia, ktorí už majú za sebou istú časť života, veľa vedia, majú veľa skúseností, väčšinou majú postavenie v spoločnosti, majú peniaze alebo nemajú peniaze, majú moc alebo nemajú moc a teoreticky by mali byť spokojní s tým, čo sú. A odrazu majú potrebu sa učiť. V tom je slobodné murárstvo úžasné, pretože je zasväcovaním do čohosi, čo je objavovaním bez hraníc. Keby sme mali deväť životov ako mačky, tak máme po celých deväť životov čo objavovať. Prvé objavovanie, to je práca na sebe. Nazývame to otesávaním hrubého kameňa. Symbolika a veľká časť výrazov ktoré používame pochádzajú z jazyka staviteľov katedrál. Sú to napríklad ich nástroje, iné symboly sa zase odvolávajú na Bibliu, iné na starý Egypt, na pyramídy, niektoré symboly sa veľmi podobajú budhistickým symbolom. Žiaden priamy vplyv nikto nedokázal, ale istá vnútorná príbuznosť tam je.

Čítala som, že niektoré lóže používajú pri rituáloch ako jeden zo symbolov Bibliu a práve Veľký Orient Francúzska má symbolickú Bielu knihu.

Veľký Orient Francúzska nemá bielu knihu, má ústavu, ktorá vychádza z Andersonovej ústavy z roku 1723 a okrem toho má svoj poriadok, ktorým sa riadi každé združenie. Nie je to len ústava, sú to i pravidlá hry. Pri našich prácach je symbolickým nástrojom táto ústava, ale aj vo Veľkom Oriente niektoré lóže používajú Bibliu a v takom prípade je vždy otvorená v knihe Svätého Jána. Veľký Orient Francúzska je veľmi zvláštny rád, pretože je združením rítov. Obyčajne je rád organizáciou, zastrešujúcou istý počet lóží, ktoré pracujú podľa istého rituálu. Sú anglosaské rády, ktoré majú ako podmienku vieru vo vyšší princíp. Pôvodne sa hovorilo o Veľkom architektovi Všehomíru, nie o Bohu, a to z dôvodu, že slobodní murári nechceli konkurovať cirkvi. Veľký architekt Všehomíru takto môže byť Boh, môže to byť Mohamed, môže to byť Budha, môže to byť Big Bang pre neveriacich, môže to byť slobodné murárstvo pre iných, ale v podstate ide o jednotný a jednotiaci princíp, z ktorého všetko pochádza. Dnešná veda však už nie je zajedno ani v tom, že všetko pochádza z jedného princípu.

"Tajomstvo" slobodného murárstva spočíva aj v procese sebazdokonaľovania - učeň musí otesať kameň - je to symbolická práca na sebe samom, úsilie dosiahnuť ideál. Čo však vlastne proces a samotný pojem zdokonaľovania znamená, nehovoriac o tom, že akonáhle sa ideál naplní, tak vlastne sám seba poprie?

Je to nekonečný proces, ktorý nik z nás nemôže skončiť, pretože umierame, sme smrteľní. Ale nejde len o zdokonaľovanie seba samého. Navyše nikto nemusí otesávať kameň, to je slobodná voľba...

Nie je to teda povinná súčasť rituálu?

Ak sa niekto prihlási k slobodným murárom, ak ho medzi seba prijmú a zasvätia, prýšti to z jeho slobodnej voľby, taký človek sa sám rozhodol. Otesávať hrubý kameň znamená pracovať na svojom zlepšení. Čo to symbolizuje? Neznamená to, že by na nás bolo niečo zlé a mali by sme si uchovať len to, čo je dobré. Cieľom nie je otesať čosi, čo by bolo zbytočné, vytvoriť uniformovanú armádu poslušných ľudí. Je to len obraz. Obraz, ktorý znamená otesať kameň tak, aby sa z neho dal vystavať chrám ideálneho ľudstva, chrám ľudskosti. Naopak, v skutočnosti slobodné murárstvo podporuje rôznorodosť a rozvíja ju. Zlepšovať sa, neznamená uniformizovať sa. Exupery napísal - Tvoja odlišnosť ma neohrozuje, neochudobňuje, naopak obohacuje ma, môj drahý. Táto slávna veta je vytesaná do kameňa v chráme Veľkého Orientu Francúzska na prvom poschodí.

Nie je teda slobodomurárstvo ako forma združovania individualít vo sfére duchovna smerovaním k elitárskosti? Nie je zoskupením ľudí istých kvalít, ktorí už a priori majú v sebe tieto predpoklady? Nebolo by zmysluplnejšie, v záujme dosiahnutia dobra v spoločnosti, orientovať sa na ľudí, ktorí toto v sebe a priori nemajú ?

Celkom určite by to bolo dobre, ale na to sú iné inštitúcie. Slobodomurári nie sú všemohúci, ani nechcú byť všemohúci (smiech) a nemyslia si, že by mohli všetky problémy na svete vyriešiť. Novodobí slobodomurári vznikli za renesancie a renesančná morálka, ideológa, a filozofia sú podnes veľmi živé. Slobodomurári vychádzajú z toho, že človek je v centre záujmu, ale to neznamená, že nie je nič dôležitejšie ako človek. V tomto hnutí, v tomto uzavretom priestore ide o človeka, o ľudstvo. A elita? Nám naozaj ide o elity, ale to neznamená, že chodíme po uliciach a pozorujeme, kto má inteligentný výraz alebo postavenie, ktoré by svedčilo o tom, že je inteligentný alebo vzdelaný. Podmienkou členstva je byť slušným človekom, nie v zmysle bežnom, teda pobozkať dáme ruku, otvoriť dvere. Slušný človek je človek, ktorý musí mať predstavu ako sa ľudsky správať k druhým - nie v zmysle človek človeku vlkom, ale človek človeku bratom. Dve možnosti. Slobodné murárstvo sa rozhodlo pre tú druhú možnosť. Celá práca, celé slobodné murárstvo smeruje k tomu, aby sa z vlkov stali bratia.

A ako je to s tou elitou?

Elita ako pojem nie je zlá, otázka je, čo robí. Keď poviete vojenská elita - tá môže brániť ľudí a môže útočiť. Ale napriek tomu bude elitou. Takže slovo elita ako taká, neznamená ani klad ani zápor. Sú ľudia s istými schopnosťami a pre nás je takou schopnosťou ľudskosť. Humanistický pohľad na svet. V lóžach nemáme len intelektuálov a ľudí s vysokoškolským vzdelaním. Je tam oveľa viac technikov, úradníkov alebo učiteľov ako filozofov, sú tam umelci. Výnimočne sa môže stať, že lóža má iba jeden sociálny profil. Zmysel lóží je však práve v miešaní najrozličnejších ľudských skúseností. Je nesmierne ťažké pochopiť, že sme bratia. Brat je ktosi, kto je súčasťou mňa samého. Čím je človek starší, tým viac pociťuje putá, ktoré ho viažu s rodičmi i starými rodičmi, deťmi a pod. Cieľ a zmysel zasväcovania vo všetkých ľudských spoločenstvách bol pravdepodobne odovzdaním poznania o vzájomnej spätosti, ktoré si nemožno osvojiť rozprávaním. Nám ide o čosi, čo som označil ako zdokonalenie človeka človekom, alebo hľadanie vyššej pravdy spoločnými silami, a nemusí to byť náboženská pravda.

Teoreticky teda členom lóže môže byť hocikto...

Samozrejme, musí spĺňať niektoré podmienky, ale ako som už spomínal nie je to otázka vzdelania a samozrejme hocikto sa k nám neprihlási. Istú duchovná úroveň je potrebná ale ani vzdelanie, ani rasová, politická, či náboženská príslušnosť nie sú rozhodujúcim faktorom. Poznám rovnako veľa intelektuálov, ktorí sú obmedzení a hlúpi, ako ľudí, ktorí nemajú vzdelanie. Ide o ľudí, ktorí mohli "zhltnúť" obrovské množstvo kníh a napriek tomu nie sú schopní pripustiť, že mnoho alebo takmer nič nevedia, nie sú schopní pripustiť, že tí druhí, čo knihy nečítali vedia, a nie sú schopní vystúpiť z toho svojho väzenia. Rovnako poznám prostých ľudia, ktorí sú nesmierne múdri, hoci neovládajú slová a nikto ich nebude nútiť prehrýzať sa knihami, keď nevedia čítať. V lóži, hoci sa tam veľa hovorí a diskutuje, pôsobí niečo iného, oveľa silnejšieho. Spôsob, akým sa pohybujeme, pravidlá hry, ktoré uznávame, tomu sa hovorí rituál. Rituál má hlboké korene, má v sebe obrovské množstvo odkazov, symbolických pocitov a pôsobí na naše cítenie a správanie. Každá lóža je samozrejme špecifická, napríklad Francúzi sú ohromní individualisti, potom v Anglicku je jeden rád, ktorý uznáva, že jestvuje jediný vyšší princíp, vo Francúzsku sú rády, kde je tento vyšší princíp ako filozofické východisko, sú iné, kde nie je nijaké východisko, sú také, ktoré sa orientujú viac na spoločenské alebo hospodárske otázky, debatuje sa o zdravotných problémoch, ale stále v rámci hľadania zmyslu veci, hľadania svetla, hľadania pravdy a čistého nezdeformovaného človeka atď. Ohromná rôznosť. Takto stretávam ľudí, s ktorými by som sa inak nikdy nestretol, aj z profesionálneho hľadiska a rozprávam sa s nimi tak, ako by som sa s nimi nemohol nikde inde rozprávať. Inde by ma nezaujímali, pretože by vyjadrovali iba maličkú časť z toho, čo sú. V lóži samozrejme nehovoria lepšie ako na ulici, kto sa zajakáva na ulici, zajakáva sa aj v lóži. Tam však rozpráva aj niečím iným. Tam rozpráva pohľadom, úctou, ktorú vyjadruje všetkým, ktorí tam sú, a rituálmi, ktoré riadia našu prácu.

Nestojí organizačne slobodné murárstvo akoby na hlinených nohách?

Slobodomurárstvo je takisto pyramidálna organizácia a zároveň nie je. Je majster, dvaja dozorcovia - učitelia, ktorí majú na starosti učenie učňov a tovarišov, je tam tajomník, milosrdný samaritán, pokladník, rečník, rozličné hodnosti, ale napríklad na rozdiel od armády, polície, cirkvi alebo politickej strany, hierarchia v slobodnom murárstve nemá žiadnu moc v pomere k členom. Nemá ani možnosť vnútiť komukoľvek akýkoľvek čin alebo názor. Nejestvuje spoločný projekt. Jestvuje idea, pracovné metódy, ale ideál je de facto neznámy, takže je nemožné čokoľvek označiť za pravdu alebo svetlo s tým, že členovia budú vykonávať toto a preto, že to je pravda. To je dôvod prečo nemôžu byť slobodní murári fanatici. Myslím, že je to škola demokracie, hierarchia sa volí každý rok a nemá ani čas usadiť sa a získať moc. Všetko je symbolické, ctihodný majster je ctihodný majster preto, lebo my sme sa dohodli, že ho tak budeme volať a jeho úloha je riadiť debatu, aby si ľudia neskákali do reči a tým jeho moc končí. Takto sa učíme, že v každom ľudskom spoločenstve je potrebný niekto, kto riadi spoluprácu medzi jeho členmi.

Ako je to so symbolikou, nie je to špecifický a do značnej miery ezoterický spôsob dorozumievania sa v reči "nad a za"?

Nie, symboly sú, naopak, veľmi individuálne, neexistuje nijaký zaručený výklad akéhokoľvek symbolu...

Áno, to je pravda, ale práve preto, že jazyk a racionálne vedomosti nás svojím spôsobom obmedzujú v čo najvernejšom vyjadrovaní, tobôž ak nejde o veci čiernobiele. Tu pripomeniem, že jedným zo symbolov je čiernobiela šachovnicová podlaha v slobodomurárskych sieňach, nie je teda jazyk symbolov jazykom najviac schopným vyjadriť to, čo sa ťažko definuje a opisuje slovami?

Nie, sú to skôr rituály. Symboly nám dávajú podnet na uvažovanie a žiaden výklad akéhokoľvek symbolu nie je všeobecne uznávaný. Napríklad spomínaná čiernobiela šachovnica - o tom som raz napísal dvadsaťminútovú prednášku. Prečítal som si pri tom fúru iných vkladov, niektoré som prevzal, iné nie, niektoré som vymyslel. Potom bola na túto tému v lóži veľká debata a všetci zúčastnení našli množstvo ďalších výkladov. Zmysel bol práve v tom, že ten konkrétny symbol nás doviedol k uvažovaniu o veciach nesmierne vzdialených v priestore i čase, alebo vzdialených hmote, ak by som to mohol takto povedať. Často sa hovorí, že slobodný murár je akoby líniou medzi políčkami šachovnice, že sa pohybuje v rovnováhe nad týmito protikladmi. Zvláštny obraz. Pritom úvahy sa dajú rozvíjať do nekonečna, môžete si predstavovať, že pôjdete len po bielej diagonále, a je to možné, alebo len po čiernej, alebo môžete preskakovať z čiernej na čiernu a bielej sa nikdy nedotknete. Čo to znamená? Ak si doplníte za čiernu i bielu určitú hodnotu, tak všetky spôsoby, ako sa dá prejsť cez toto čiernobiele pole, ktoré predstavuje povedzme Zem, znamenajú niečo iné. Prečo sa vyhýbať čiernemu alebo bielemu, prečo dávať prednosť línii, ktorá je medzi nimi, ale nejestvuje?
Keď hovorím o symbole, rád by som povedal, že to slovo pochádza z gréckeho slova sumbaleum - to znamená niečo, čo zjednocuje. Pôvodne bol symbol kameň, ktorí priatelia, alebo nejakí spojenci lámali na dve polovice keď sa rozchádzali a každý si vzal jednu polovicu. Tú svoju časť mohol prípadne odovzdať inému človeku a keď sa stretli, podľa súhlasných polovíc spoznali, že k sebe patria. Symbol teda znamená to, čo zjednocuje. Symbol nie je možné vykladať dogmaticky, ani jediným a konečným spôsobom. A práve preto môže zjednocovať. Zjednocuje však postoj, postup, vôľu objaviť zmysel, zjednocuje hľadanie svetla a nie pravdu. Poznaná pravda rozdeľuje.

Viac ráz ste spomenuli zasvätenie...

Nerád používam toto slovo, v slovenčine má totiž cirkevný podtext, čo spôsobuje významový posun. Napríklad vo francúzštine sa používa slovo iniciácia, v iných jazykoch sú to iné výrazy. Ak uvažujeme o lingvistickom význame, ktorý by zodpovedal tomuto termínu, používanému na Slovensku, tak nejde o zasvätenie v zmysle zasvätenia do určitej doktríny. Je to skôr forma očistenia, utvorenie tabule rasa, čistého jedinca. Je to symbolická smrť. Vždy, v každej civilizácii bolo zasvätenie v zmysle iniciácie symbolickou smrťou. Dospievajúci ľudia zomierajú, aby sa zrodili do iného života. Opúšťajú svoje detstvo, kedy sa svet krútil okolo nich a stávajú sa iným spôsobom jeho súčasťou. Dalo by sa povedať, že ide o fyzické pochopenie toho, že sme súčasťou ľudstva. Samozrejme, slovami sa to ťažko vyjadruje, v skutočnosti má iniciácia omnoho bohatší význam.

Zasvätenie, alebo ak chcete iniciácia je teda predpokladom rovnosti, je mostom k tomu, čo nás všetkých spája?

Zoberme si ako príklad Goetheho a Mozarta, ktorí tiež boli slobodomurármi. Je to ako zázrak, boli to výnimoční ľudia, no napriek ich výnimočnosti je asi viac toho, čo nás všetkých s nimi spája, ako rozdeľuje. Preto je v týchto súvislostiach hlúpe byť namysleným, alebo pohŕdajúcim. Rovinu na uvažovanie poskytuje napríklad aj problém židovského národa. Židia majú nešťastie v tom, že majú vieru, ktorá ich presvedčila, že sú vyvoleným národom. To sa tiež dá chápať viacerými spôsobmi. Mohli byť vyvolení preto, lebo im Boh zveril nejakú úlohu, čosi od nich očakáva...

Nie je to nespravodlivé? Alebo podozrivé? Ostatných veriacich to predsa môže raniť...

Možno im Boh zveril obzvlášť ťažkú úlohu. Slovo vyvolený má tiež viacero významov. Je to nešťastné slovo, pretože pre väčšinu veriacich, ktorí nie sú Židia, pre veľkú väčšinu ľudí je to čosi, akoby im povedali - ich si vyvolil, vás si nevyvolil - čo navodzuje pocit menejcennosti. A ten vyvoláva agresivitu, pričom pravdepodobne práve agresivita, vyplývajúca z pocitu menejcennosti môže byť jedným z hlavných dôvodov neznesiteľnej nenávisti k Židom, ktorá sa ťahá celými dejinami.

Svojím spôsobom, každá elita môže, či už oprávnene alebo neoprávnene, vyvolávať v ostatných pocity menejcennosti. Slobodomurárov tiež považujú za elitárske hnutie...

Elita. V akom zmysle elita? Ak niekto medzi slobodomurármi povie - my sme elita - pánboh zaplať, ostatní ho zahriaknu. Aká elita! Sme ľudia. Cieľ tohto hnutia je byť čo najlepšie tým, čo sme. To znamená ľuďmi. Je veľmi nešikovné povedať - my sme elita, takže ostatní sú menej. To si našťastie nijaký skutočný slobodný murár, ktorý je naozaj zasvätený, nemôže myslieť, nemôže pohŕdať ľuďmi.

Predsa je tu ešte čosi, čo vrhá tieň podozrenia - postoj ku ženám. Na jednej strane hra, divadlo v podobe rituálov, akoby muži hľadali priestor na sebapotvrdenie v zmysle výroku Karla Krausa, ktorý hovorí, že skutočnosť ženy nikdy nedostihne predstavivosť muža, za ktorou však skutočnosť muža iba pokrivkáva. Vzťah k ženám, ako členkám lóží bol v minulosti zásadne odmietavý, dnes je slobodné murárstvo predsa len tolerantnejšie, ale napriek tomu sú vo vašich radoch jednoznační odporcovia...

Je niekoľko výkladov toho, prečo ženské slobodné murárstvo dlho nejestvovalo a dodnes nie je časťou rádov uznávané. Prvý dôvod bol historický, pretože tí, ktorí stavali katedrály boli muži a po stáročia spoločenská činnosť závisela skôr na mužoch, boli za ňu zodpovední. Potrebovali sa preto naučiť organizovať spoločnosť, vykonávať isté úlohy. Tu sa vrátim k pojmu demokracie, pretože tá podľa mňa predstavuje ideálnu štruktúru spoločnosti a slobodomurárska lóža ju symbolickým spôsobom zobrazuje. Demokracia neznamená anarchiu, neznamená to, že budú hovoriť všetci naraz, prekrikovať sa a vyhráva ten, kto najviac kričí. Vynikajúci spôsob rokovania mali napríklad americkí Indiáni, takisto to bol rituál, mali presné pravidlá hry, ktoré umožňovali každému vyjadriť sa a potom museli spoločne dospieť k záveru, ktorý bol najlepší, alebo aspoň najmenej zlý a čo najviac vyhovoval celému spoločenstvu. Slobodné murárstvo funguje rovnako. Po stáročia, kedy spoločnosti vládli muži, bolo teda nevyhnutnejšie, aby sa tomuto učili muži, ženy sa s tým nemuseli namáhať. Dnes, kedy ženy zasahujú do riadenia spoločnosti na všetkých úrovniach, je celkom logické, že jestvuje ženské slobodné murárstvo, mužské i zmiešané. Napriek tomu sa to niektorým tradicionalistom nepáči a vedú všemožné úvahy o tom, prečo by to nemalo byť. Ďalší dôvod, veľmi zaujímavý, som objavil po dlhšom čase. Raz v lóži ktosi povedal, že ženy nepotrebujú byť zasvätené, pretože ony sú už keď sa narodili. To ma prekvapilo, táto veta ostala vo mne. Premýšľal som, čítal som množstvo prác od rozličných psychológov, etnológov, sociológov, ktorí sa dotýkali aj otázky iniciácie v tzv. primitívnych spoločnostiach. Prečo zasväcovali väčšinou mužov, chlapcov, nie vždy dievčatá. V zasväcovaní ide o veľa vecí, niečo som už spomínal. Je to pochopenie človeka ako bunky organizmu, alebo mnohých organizmov. Jeden sa volá rodina, iný spoločenstvo, národ, štát. Organizmov, ktorých sme bunkami je strašne veľa a ženy toto vedia omnoho rýchlejšie, ako muži. Keď sa žene narodí dieťa, tak to dieťa je ona. Bratom môže trvať nesmierne dlho, poznám to z vlastnej skúsenosti, kým si naplno uvedomia, že ako bratia sú tá istá bytosť, hoci sú iní, často aj absolútne odlišní. Ženy to teda vedia i tým, že rodia deti.

Ak to nie je netolerancia zo strany mužov, keď broja proti ženám v lóžach, nie sú to potom obavy?

Nie, to nie, ale spomeniem ešte tretí dôvod a ten je zábavný. Väčšina parížskych lóží má dvere otvorené a sestry sa môžu zúčastňovať prác. V mojej materskej lóži - k nám ženy nechodia - sa raz do roka uskutoční na túto tému veľká debata. Keď som sa ja sám, bolo to prvý raz po mojom zasvätení, zúčastnil takejto debaty, jeden z bratov vstal a povedal: Počujte, čo si budeme nahovárať, ja sa bojím žien, vy sa tiež bojíte žien, keď tu budú, my nebudeme schopní rozprávať. Budeme sa nafukovať ako pávy, vyťahovať sa a k čomu dospejeme? Jednému sa podarí zviesť jednu z tých dám, to hádam nie je cieľ, a stratíme dve hodiny čímsi, čo môžeme robiť veľmi dobre mimo chrámu! (smiech). Všetci sa rozosmiali a tým bola kapitola uzavretá.

Takže ani nie tak obavy zo žien, ale skôr strach zo seba samých...?

Ale nie, teraz vážne. Uvedomme si, že v každej spoločnosti, v každom spoločenstve funguje fakt, že sú témy, o ktorých sa dá slobodne hovoriť medzi mužmi alebo medzi ženami a nie je náhoda, že v takýchto zmiešaných združeniach, všimnite si to napríklad na svadbe, po určitom čase sú dievčatá v jednom kúte, muži v druhom, a pritom sú tam na to, aby sa spárili. Tam naozaj nemožno nikoho podozrievať a napriek tomu... Muži hovoria trebárs o futbale, to je však len zámienka, oni v skutočnosti hovoria o niečom omnoho hlbšom. O tom, čo sú. A práve preto máme tieto problémy aj v slobodomurárstve. Sme ľudia.

Vrátim sa ešte k zasväteniu. Nový člen lóže okrem iného skladá sľub vernosti, a v sľube vernosti je časť, v ktorej sa hovorí o vernosti štátu, v ktorom žije, o dodržiavaní zákonov. Čo však, ak konkrétny systém alebo prípadné povolanie zabraňuje uplatňovať ideály slobodného murárstva, prípadne ho núti ich porušovať? Čo ak človek v záujme dodržania slobodomurárskych princípov poruší zákony, čím vlastne poruší prísahu, ktorú skladal pri iniciácii?

Nič nie je jednoduché. Slobodomurárska ústava z roku 1723 je ohromne prekvapujúca, nastoľuje napríklad cirkevnú toleranciu. V tomto roku nepripúšťa ateizmus, ale dá sa o tom diskutovať, je v nej totiž použitý zvláštny výraz - že slobodný murár nebude hlúpy ateista. To znamená, že môže byť múdra ateista (smiech)? Samozrejme, že je potrebné dodržiavať zákony, ale na druhej strane v chráme - mimo času a priestoru - tam sa usilujeme o objavenie vyšších zákonov, všeobecne platnejších, ktoré súvisia s podstatou človeka, vesmíru, možno vyššou mocou, ak jestvuje. Ide o hľadanie svetla a keď odchádzame z chrámu, tak sa zaväzujeme, že budeme šíriť príkladom, nie mečom ani ohňom, ani politickou činnosťou ani žiadnym násilným spôsobom, ale príkladom šíriť pravdu, ktorú sme objavili v chráme. Na jednej strane je to úcta k tomu čo jestvuje, ale na druhej strane sa pripúšťa, dokonca vyžaduje hľadanie čohosi lepšieho.
Demokraciu môžeme potom vnímať aj ako prijímanie zodpovednosti za svoje slobodné rozhodnutie pre isté konanie. V týchto súvislostiach sa napríklad slobodné murárstvo odvoláva na Kantov kategorický imperatív. Dočítala som sa, že poniektorí z radov slobodných murárov konali na vlastnú päsť a v protiklade so zásadami hnutia, čím mu nemálo poškodili...
Máme darebákov a podvodníkov aj medzi nami, tak isto ako v hociktorom spoločenstve a ak sa takí nájdu, vylúčime ich.

Jednou z krajných situácií je zabitie človeka, napríklad aj v sebaobrane. Ako sa slobodné murárstvo stavia k tomuto problému?

Slobodní murári sú jednoznačne proti trestu smrti, jednak z úcty k životu, jednak z vedomia, že ľudské schopnosti poznať pravdu a posudzovať sú veľmi obmedzené. Riziko justičného omylu je tak veľké, že je pravdepodobne lepšie uchovať pri živote zločinca, ktorý by si podľa bežných kritérií nezaslúžil žiť, než pripustiť, že by bol zabitý nevinný človek. Nehovoriac o politických vraždách. Tie sú vždy nespravodlivé. Žiadna politická pravda nie je definitívna. Ale vy ste mi akoby požičali presvedčenie, že demokracia je najlepší systém. V podstate, za normálnych okolností asi áno. Sú krajné okolnosti, kedy nie je čas na demokraciu, kedy je nevyhnutné, aby niekto mal moc a vedel vnútiť ľuďom určité konanie. Hovorím to však teoreticky, pretože nemám rád dogmy, nepáčia sa mi žiadne absolútne pravidlá, pretože všetky absolútne presvedčenia sa časom ukážu ako chybné. Páči sa mi, ako Churchill definoval demokraciu - demokracia je najhorší systém, okrem všetkých ostatných.

Dá sa teda povedať, že slobodné murárstvo usiluje o zachovanie individuality v maximálnej možnej miere, avšak s ohľadom na súlad vzájomnej existencie týchto individualít. Máte predstavu o ideálnom ľudstve a forme spoločenského usporiadania?

Nie, taká predstava neexistuje, pretože ľudstvo je nádherne rôznorodé. Azda ako ideál by mohla byť myšlienka neubližovať druhým. Ako k tomu dospieť? V každom spoločenstve je to inak. Napríklad spomínaní americkí Indiáni sa usilovali o napĺňanie toho ideálu úctou k starším a zároveň povinnosťou všetkých dospieť k spoločnému názoru. Oni však, na rozdiel od nás, mali čas. Mali čas fajčiť svoj kalumet aj týždeň a debatovať. Keď sa každý vyjadril, tak sa uskutočnil názor prevažnej väčšiny. To je úplne ideálny model demokracie. My sme možno vzdelanejší, máme úžasné technické prostriedky, materiálnu silu, ale rozhodne nie sme múdrejší.
Naše stretnutia v lóžach - nazývame ich prácami - sa síce neodohrávajú celkom tak, nemáme až tak veľa času ako americkí Indiáni, ale v podstate tiež ide o nájdenie spoločného, alebo aspoň pre spoločenstvo prijateľného názoru. K niektorým problémom sa musíme viac ráz vrátiť i v rozpätí niekoľkých rokov. V lóži je to však jednoduché, tam sme mimo času a priestoru, tam nikomu nejde ani o plat, ani o manželku, ani o majetok. Tam nejde o moc. Ľudia si myslia, že tam sedíme a kujeme pikle proti svetu, aby sme sa zmocnili vlády nad svetom, ale o to vôbec nejde. Nakoniec čosi také štruktúra slobodomurárstva ani nepripúšťa, pretože nejestvuje spoločný program. Na to sú politické strany. A tak, ako sú slobodní murári veriaci i ateisti, tak sú medzi nami aj príslušníci rôznych politických strán, v každej lóži je zastúpená ľavica, pravica aj stred...

Regulujete nejakým spôsobom rovnováhu tohto pomeru?

Nie, vôbec nie, na tom absolútne nezáleží. Ono to nakoniec, a zvlášť vo Francúzsku, musí štatisticky tak skončiť, pretože Francúzsko je krajina, kde je vždy 50,5 % za a 49,5 % proti, nech sa hlasuje za čokoľvek. To sa odráža aj v lóžach. Ja ani presne neviem, kto je akým smerom politicky orientovaný, nikdy som sa na to priamo nepýtal, nebol dôvod. Pri určitých debatách to možno počuť ako ozvenu, ale nikto nehovorí v mene istého politického programu, hľadáme poznanie a atmosféru.

Stále sa krútime okolo toho, či slobodomurári majú alebo nemajú vplyv, ale ono sa to hoci sprostredkovane deje. Nie každý zotrvá po prácach v lóžach na predchádzajúcom názore, čo sa potom odrazí aj v jeho konkrétnej, trebárs politickej činnosti... Nezaváňa to manipuláciou?

Prirodzene, že poznanie, nadobudnuté i prácou v lóži sa prejaví v realite, ale slobodné murárstvo nie je organizáciou, usilujúcou o moc.

Nie je "pes zakopaný" práve v tom, že nemáte konkrétny program, ktorým by ste v prípade útokov mohli dementovať rôzne obvinenia?

Už som spomínal, nie sme politická strana, nemáme dôvod mať program v tomto zmysle. Ale máme názory. Napríklad vo Francúzsku boli veľké debaty o tom, či má byť zákonom povolené umelé prerušenie tehotenstva. Všetky ženské lóže, ktorých členkami sú učiteľky, profesorky, členky politických strán alebo advokátky, o tom naozaj dlho, asi rok debatovali, do hĺbky a veľmi chápavým spôsobom, čo každému umožnilo prehĺbiť svoj vlastný názor. Takýto človek potom na verejnosti, mimo lóže vystupuje omnoho presvedčivejšie, pretože jeho poznanie je hlbšie. To poznanie mu však nevnútila žiadna organizácia.
Hovoríte o manipulácii... Predsa univerzitu napríklad nik nepovažuje za organizáciu, ktorá usiluje o moc, ktorá sa navonok tvári ako učebné zariadenie, ale v skutočnosti sa snaží ovládnuť svet. A dôkaz? Ľudia, ktorí majú diplomy ovládajú továrne, politické strany, sú v parlamente...

Univerzita má však oficiálny program, učebnice, prednášky, jej činnosť nie je opradená tajomstvom...

Slobodomurári majú takisto svoju literatúru, chrámy, ktoré sú prístupné verejnosti, v Paríži je múzeum slobodného murárstva atď. Okrem toho, skúste prísť na nejakú prednášku na univerzite s tridsiatimi priateľmi a určite sa nájde niekto, kto vám v tom zabráni. A to už nehovorím o správnych radách alebo Vatikánskom koncile. Ja by som to osvetlil asi tak, že každá ľudská organizácia funguje za istých okolností a do istej miery ako dôverné spoločenstvo, pretože všetko sa nedá riešiť na námestí. Okrem toho o slobodnom murárstve vyšlo okolo 70 000 knižných titulov, takže informácie o ideáloch, predstavách, filozofii, metódach, organizačných princípoch alebo technických postupoch sú všeobecne dostupné. Problém spočíva skôr v tom, že katolícka cirkev, ako hierarchizovaná mocenská organizácia, počas mnohých rokov považovala slobodné murárstvo za nepriateľa. Každá hierarchizovaná organizácia môže iný model, a takým slobodné murárstvo je, považovať za ohrozenie. To isté platí o armáde alebo komunistoch. Napriek tomu medzi slobodomurármi je a bolo aj pred vojnou veľa komunistov. Tento režim sa však zdiskreditoval a stal totalitným a zašiel až tak ďaleko, že fyzicky likvidoval slobodomurárov, ktorí sa v lóžach "nakazili" a zákonite ich musel vyvrhnúť. Ako som už spomínal, aj nepriateľstvo zo strany katolíckej cirkvi, chvalabohu v súčasnosti sa situácia upokojila, toto verejne hlásané nepriateľstvo trvalo okolo stopäťdesiat rokov, čo samozrejme musí zanechať stopy. Svojou "troškou do mlyna" prispeli aj fašisti, asi dvadsať rokov prenasledovali slobodomurárov a svoju nenávisť hlásali dokonca mečom a krvou. Vraždili, pálili knihy, ničili všetko, čo s týmto hnutím súviselo a tak paradoxne organizáciu, obviňovanú z tajomnosti robili ešte tajomnejšou. Ja to vnímam ako neuveriteľný predsudok, korene nenávisti vyrastajúce z pocitu menejcennosti istých ľudí, ktorí si myslia alebo mysleli, že a priori nemôžu byť slobodnými murármi. To nie je pravda, a tu predsa použijem slovo elita, ak tí ľudia sú ľudskou elitou, ak majú hodnotu ako človek, cesta k nám je im otvorená. A nerozhoduje o tom ani vierovyznanie, ani politická príslušnosť ani vzdelanie. Slobodomurári nehľadajú elitu, ale dúfajú, že ju vytvoria. Že to tak je, o tom svedčia mená ako W.A. Mozart, J. Haydn, F. Liszt, J.W. Goethe, Fichte, G.E. Lessing, W. Churchill, Roosevelt, M.R. Štefánik, J. Masaryk, L. Armstrong, J. Glenn. Vidíte, aj prvý kozmonaut, ktorý sa dostal do vesmíru bol slobodomurár - to už vyzerá ako anekdota, žeby slobodomurári boli takí mocní, že im nestačí ovládať iba svet? (smiech)

Akým spôsobom sa zakladajú lóže?

Neuskutočňuje sa to písomnou formou, pretože celkové poznanie o človeku sa nedá vyjadriť jedným-dvoma zmyslami, musia sa podieľať všetky zmysly vrátane šiesteho, o ktorom nevieme nič, iba to, že jestvuje. Založiť lóžu môže iba ten, kto už slobodným murárom je, musí mať hodnosť majstra, a to po dobu aspoň sedem rokov. Majstrov by malo byť štrnásť, hoci iné lóže môžu mať iné zvyklosti. Ak v tom mieste už lóža existuje, tak nová by mala mať súhlas tej existujúcej, aby sa predišlo nejakému sektárstvu. Takisto pravidlá hry, rituály, symboly vylučujú omyly. Na Slovensku sme síce urobili výnimku, pretože bol záujem, aby sa slobodné murárstvo ujalo, keďže to historicky aj kultúrne k Slovensku patrí. Takisto k Čechám a Maďarsku, je to súčasť národnej tradície, bohatstva týchto krajín. Fašisti túto štruktúru rozbili, cez druhú svetovú vojnu zhabali všetko, čo nejako súviselo so slobodným murárstvom. Čo nezničili, to odviezli do jednej knižnice v Poľsku, ktorú teraz spravuje katolícka cirkev. Pravdepodobne Himmler s Hitlerom chceli presvedčiť ľudstvo, že oni predstavujú všetku sumu vedomostí. A zároveň slobodomurárov vraždili... Slobodné murárstvo na Slovensku existovalo za Slovenského štátu, ešte aj po druhej svetovej vojne tu bolo asi 1 500 slobodných murárov. V šesťdesiatom ôsmom roku sa mnohé ideály zosypali, ľudia prestávali mnohým ideám veriť, nehovoriac o roku 1989, kedy sa tu začal rozvíjať prvotnopospolný kapitalizmus. Ten tiež nevyzerá tak, ako si ho mnohí predstavovali, čo samozrejme prinieslo i veľa sklamania.

Vidíte to tak, že tradičné hodnoty a morálne normy sa akoby v určitých historických súvislostiach skompromitovali?

Je pravdou, že mnohé ideály padli, komunizmus napádal cirkev, ničil ju zvnútra, samotná cirkev sa do istej miery skompromitovala a už nie je pre ľudí takou silnou oporou. A pokiaľ ide o morálku, tak Slovensko bolo po dobu päťdesiat až šesťdesiat rokov priam hermeticky oddelené od zvyšku sveta, takže sa dnes ocitlo v záplave informácií v etickej oblasti, ktoré je dosť ťažké rýchlo spracovať. V hlavách mnohých ľudí je tak z psychologicko-filozoficko-morálneho hľadiska chaos. Preto sa mi zdá užitočné a oprávnené priniesť slobodné murárstvo späť do krajiny, ktorej bolo súčasťou, hoci bolo ohovorené a vytvorila sa k nemu nedôvera a nenávisť práve z pocitu menejcennosti, vo falošnej domnienke, že slobodomurárstvo je len pre prezidentov USA. Mimochodom, pätnásti z prezidentov tejto krajiny naozaj boli slobodomurármi, no určite sa nestali prezidentmi preto, lebo boli členmi hnutia. Mnohí z nich vstúpili do našich radov až po inaugurácii. Sú to všetko predsudky, ktoré treba odstrániť, pretože každý predsudok je ohrozením spoločnosti. A predsudok, akýkoľvek predsudok, založený na pocite menejcennosti obsahuje v sebe riziko fanatizmu.

Možno teda v krátkosti povedať, že slobodné murárstvo je čosi, čo sa pohybuje vo sfére duchovnej spriaznenosti, azda i vo svete iracionálna a intuície, že je to vlastne spôsob, akým, obrazne povedané, kráčame týmto svetom. Neponúka hotové receptúry, konkrétne oporné body, ktoré predsa len slabý človek potrebuje. Z toho mi vychádza, že slobodný murár musí byť dostatočne silnou osobnosťou...

Jednou z úloh rituálov je oslobodiť človeka z obmedzenia realitou. Preto sa utiekame do chrámu, ktorý tak ako akýkoľvek iný chrám predstavuje vesmír. Alebo, inak povedané, do lóže sa utiekame pred svetom a odtiaľ sa utiekame do reality. Často hovoríme i o smrti, o nedostatku zmyslu nášho pobytu na zemi. Ale to všetko sú otázky, absolútna pravda nie je a toto všetko azda môže človeka i oslabiť. Hoci slobodné murárstvo neponúka istoty, predsa len nejaké istoty sú. A to istota, že ľudstvo je trvalé. Otvorenie sa svetu, vedomie trvania a solidarity, to všetko má úžasne posilňujúci význam pri uvedomovaní si zmyslu ľudského života a hľadaní správneho smeru nášho pozemského putovania.

Miriam Vojteková
v Bratislave, apríl 1999

(Skrátená verzia tohto článku bola publikovaná
v spoločenskom týždenníku PLUS 7 DNÍ č.19 dňa 10.mája 1999)